Ste moji rodičia – ale...

Viete to?

Zase ten istý horor.

Ležím v posteli a cez zatvorené dvere ku mne prichádzajú útržky hádky mamy a otca. Ani nejde o to, čo hovoria.

Dnes už viem, že asi je to jedno. Zistil som, že čokoľvek si povedia, im vadí. A tak keď mama povie, že dnes bolo pekne, otec, že prečo sa jej to zdá, asi má dôvod prečo bolo pekne. Mám desať rokov a pravda je taká, že ani neviem, čo by som tak od rodičov mal chcieť. Už som si zvykol, že sa so mnou každý z nich rozpráva len o tom, či som jedol a či náhodou som v škole nemal zlú známku. No a ak som ju dostal, tak mám „zaracha“ – zákaz pomaly všetkého – nesmiem ísť von s kamošmi, nesmiem mať zapnutý počítač, môžem byť len zatvorený v izbe. A ako dnes, počúvať ako po sebe revú.

Oveľa radšej by som prijal, keby na mňa narevali. Aspoň by som si myslel, že im na mne záleží. Vždy je to lepšie ako pocit, že si ma nevšímajú a som im len na obtiaž. Veď ako často som počul, že keby nebolo Adama, tak nemáme žiadny problém a dávno by som sa na teba vykašľal? Alebo kvôli Adamovi som nechala vysokú školu a teraz čo robím? Som „nímand“ matka bez budúcnosti!!!

Áno, som Adam, v desiatich, a neviem, čo ma čaká. Rodičia sa stále hádajú, a aj keď mám čo jesť aj si čo obliecť, nie som si istý, či mám domov. Či niekomu na mne záleží a či ma má rád.

No a navyše, dnes sa rozhodli, že so všetkým skoncujú – idú sa rozviesť – aspoň tak som to počul cez stenu keď sa zase hádali.

Čo bude teraz so mnou? Vykašle sa na mňa mama ,či ocko? S kým budem bývať, budem s môcť stretávať s obomi? Som ja na vine, že sa rozišli? Bol som naozaj taký neznesiteľný a zlý? Kto mi pomôže? A kto mi zostane, mama, čo ocko?

Zdá sa, že horor ma len čaká.